V ľudskej túžbe páčiť sa okoliu môžeme pozorovať protikladné tendencie, ktoré sa prelínajú, vzájomne na seba vplývajú a vlastne umožňujú vzťahy medzi jednotlivcami. Ide o želanie prinášať radosť iným, no na druhej strane má táto radosť a “páčivosť” účinkovať spätne na nás a má posilňovať autoritu našej osobnosti. Práve táto potreba autority sa stupňuje až do takej miery, že sa dostáva do diametrálneho rozporu s prvotnou nezištnosťou túžby zapáčiť sa, lebo týmto druhým aspektom páčivosti sa chceme vyznačovať pred inými, chceme sa stať predmetom pozornosti, ktorej sa iní netešia – ba až predmetom závisti…

Tento druh páčenia sa je už prostriedkom vôle k moci; u mnohých sa pritom prejavuje čudné protirečenie – ľudia, nad ktorých sa iní povyšujú svojou existenciou a skutkami, pociťujú potrebu formovať svoju autenticitu na základe vedomia, že sú im podriadení. Zvláštne podoby týchto motívov, v ktorých sa prelína tak ich formálna vonkajškovosť, ako aj zvnútornenosť, vytvárajú zmysel šperkov. Tento spočíva vo vyzdvihovaní osobnosti, v zdôrazňovaní jej osobitného významu, avšak nie prostredníctvom priameho uplatňovania moci, niečoho, čo na iných pôsobí ako vonkajšie donucovanie, lež prostredníctvom vzrušujúceho páčenia sa, ktoré je do určitej miery dobrovoľné. Zdobíme sa pre seba tak, že sa vlastne zdobíme pre iných. Je jednou z najpozoruhodnejších sociologických kombinácií, že konanie smerujúce len k pointovaniu a zdôrazneniu významu vlastného ja môže svoj cieľ dosiahnuť iba tak, že ponúka iným pastvu pre oči a stretáva sa s určitým druhom vďačnosti, ktorú iní ľudia za to prejavujú. Aj v závisti vyvolanej šperkom sa prejavuje iba želanie závistlivca získať rovnaké uznanie a obdiv pre seba, čo svedčí iba o tom, ako veľmi je hodnotový systém závidiaceho závislý od šperkov. Fakt, že žltá farba je symbolom závisti, súvisí so žltosťou zlata – zlato predstavuje žiarivosť i krásu a pohľad naň vzbudzuje pôžitok, ale je to takpovediac objektívny pôžitok, ktorý sa transponuje tak do túžby po vlastníctve, ako aj do nežičlivosti. Šperk má egoistickú povahu, keď svojho nositeľa povyšuje, keď je základom zvyšovania jeho sebavedomia na úkor iných (pretože keby všetci nosili rovnaké šperky, nijaká ozdoba by nemohla prislúchať iba jednotlivcovi). Ale zároveň má šperk altruistický charakter, pretože prináša radosť iným – kým vlastník môže mať z neho pôžitok iba v okamihu sebazrkadlenia. Až reflexom dávania nadobúda šperk pre vlastníka hodnotu. Tak ako pri estetickom usmerňovaní života, keď sa paralelne existujúce cudzie a nepriateľské prvky v skutočnosti ukazujú ako vnútorne spriaznené – podobne pri sociologických interakciách, na bojovom poli medzi ľudským “bytím pre seba” a “bytím pre iných” estetická kompozícia šperku poukazuje na bod, v ktorom sú obe tieto protikladné tendencie navzájom na seba odkázané ako účel a prostriedok.

Prsteň – keltský motív

Šperk stupňuje a rozširuje dojem z osobnosti tak, že zároveň pôsobí ako jej vyžarovanie. Preto boli lesklé kovy a ušľachtilé kamene odjakživa substanciou a ozdobou v inom, užšom zmysle tohto slova ako oblečenie a účesy, ktoré takisto človeka “zdobia”. Dá sa tu hovoriť o ľudskej rádioaktivite – okolo každého jednotlivca sa šíri rozsiahlejšie alebo menej rozsiahle pole vyžarovaného významu, do ktorého sa vnárajú iní, čo s ním prichádzajú do styku – pole, kde sa neoddeliteľne prelínajú tak telesné, ako aj duševné prvky. Zmyslovo vnímateľné vplyvy, ktoré človek šíri do okolia, sú určitým spôsobom aj prejavmi duchovných výbojov a pôsobia ako ich symboly, aj keď majú naozaj iba vonkajškový charakter a nepramení z nich skutočná sugescia alebo skutočný význam osobnosti. Vyžarovanie šperku, zmyslová pozornosť, ktorú vzbudzuje, spôsobuje také rozšírenie, ba aj intenzifikáciu osobnostnej sféry, že osobnosť sa stáva takpovediac hodnotnejšou, keď je ozdobená šperkom. Keďže šperk býva zároveň aj určitým drahocenným predmetom, dochádza k syntéze subjektívneho vlastníctva a existencie, a tak sa obyčajné vlastnenie stáva výrazným, zmyslovo postrehnuteľným aspektom človeka ako takého – hoci sa tento význam šperku vďaka modernej banalizácii rapídne vytráca a do popredia sa dostáva len pri klenotoch kniežat a milionárov. Pri obyčajnom odeve tento efekt nevzniká, lebo ani jeho vlastníctvo, ani jeho existenciu si neuvedomujeme ako individuálnu zvláštnosť; až vyzdobený odev a najmä ozdobné predmety, ktoré svoju hodnotu a vyžarovanie maximálne koncentrujú, spôsobujú, že sa osobné vlastníctvo stáva viditeľnou kvalitou existencie. A to všetko sa nedeje napriek tomu, že sú tieto predmety niečím “prebytočným”, ale práve preto. Bezprostredne potrebné veci sú s človekom prepojené tesnejšie a obklopujú jeho existenciu užšou perifériou. Prebytočné presahuje, t. z. čoraz väčšmi sa vzďaľuje od pôvodného účelu a hoci pri ňom i predsa len zostávame, nad sférou čírej potrebnosti sa ocitá oveľa väčší, v podstate neobmedzený priestor. Prebytočné (“pretekajúce”) nemá v podstate nijakú mieru – zároveň so stupňom prebytočnosti predmetov, ktoré sú naším vlastníctvom, sa prehlbuje sloboda a “kniežací” charakter našej existencie, lebo nijaká daná štruktúra, dezignovaná napríklad ako nevyhnutnosť, ho nezväzuje zákonom.

Význam šperku ako vyžarovania človeka, ako dokumentácie skutočnosti, že sa človek nekončí geometrickou hranicou svojho tela – dáva vyniknúť diamantu ako rozhodujúcemu a najúčelnejšiemu šperku. Lebo diamant je prakticky nehmotný, pôsobí iba vysielaným žiarením a neidentifikuje sa s nijakou výraznou ani dráždivou farebnou substanciou, ako je to pri smaragde a zafíre. Preto sa hodnota diamantu spája s priesvitnosťou podobnou priezračnosti vody. Keďže zdrojom vyžarovania diamantu nie je nijaká sama osebe výrazná látka, hodí sa k človeku najdokonalejšie, poskytuje mu “najnezištnejšie” svoju schopnosť vyžarovania. Práve v tom, že žiara klenotu pôsobí ako záblesk, ktorý oko vysiela k druhému človeku, spočíva sociálny význam šperku – je to existencia pre iného, ktorá sa však vracia k vysielajúcemu subjektu ako rozšírenie poľa jeho významu.

Toto prízvukovanie osobnosti sa však realizuje práve prostredníctvom určitého neosobného prvku. Vlastne všetko, čo človeka “ozdobuje”, je usporiadané do stupnice podľa tesnejšieho alebo voľnejšieho spojenia s fyzickou osobou. Krajne “tesné” šperky sú typické pre prírodné národy (tetovanie). Druhým extrémom je kovový alebo kamenný šperk, ktorý je absolútne neindividuálny a ktorý môže nosiť každý. Medzi oboma spomínanými extrémami sa nachádza ošatenie – nie je také nezameniteľné a osobné ako tetovanie, ale nie je ani také neosobné a nedá sa od osobnosti oddeliť ako ozajstný “šperk”. No práve v tejto neosobnosti spočíva elegancia šperku. Práve v tom, že uzavretosť, oddelenosť od akejkoľvek individuálnosti, tvrdá nemodifikovateľnosť kameňa a kovu je predsa len prinútená slúžiť osobnosti, spočíva najjemnejšia dráždivosť šperku. Skutočná elegancia zabraňuje vyhrocovaniu vzťahu k osobitnej individualite, ustavične vytvára okolo človeka pole všeobecného, štylizovaného, takpovediac abstraktného – čo, pravda, vôbec neprekáža rafinovanostiam, s ktorými sa táto všeobecnosť osobnosti spája. Fakt, že nové šaty pôsobia zvlášť elegantne, spočíva v tom, že sú ešte “neohybné”, t.j. ešte sa dôsledne neprispôsobili všetkým modifikáciám individuálneho tela tak, ako dlhšie nosený, telesnými pohybmi nositeľa už vyťahaný a pokrčený odev, ktorý podáva lepšie svedectvo o zvláštnostiach svojho nositeľa. Uvedená “novosť”, nemodifikovateľnosť podľa individuality, je v najvyššej miere vlastná kovovému šperku. Šperk je ustavične nový, chladne a meravo vytŕča zo singularity a osudu svojho nositeľa, čo o šatoch vôbec neplatí. Dlho nosený kus odevu je akoby zrastený s telom, nadobúda intimitu, ktorá je v príkrom rozpore s eleganciou. Lebo elegancia je “niečím pre iných”, je spoločenským pojmom, ktorého hodnota vyplýva zo všeobecného uznania.

Ak má šperk pridávať indivíduu nadindividuálnosť, čosi, čo vyžaruje na všetkých a všetci to tiež prijímajú a pozitívne hodnotia, musí sa vyznačovať – okrem pôsobenia samotného materiálu – navyše aj štýlom. Pre štýl je však zakaždým príznačná všeobecnosť - konkrétne individuálne životy a úsilia nadobúdajú štýlom formu, ktorá je spoločná mnohým iným jednotlivcom a títo jednotlivci majú k nej navyše aj prístup. Pri skutočnom umeleckom diele nás jeho štýl zaujíma tým menej, čím väčšmi sa v ňom vyjadruje osobná jedinečnosť a subjektívny život; lebo práve tým apeluje na osobnostnú stránku vnímateľa, ktorý sa takpovediac ocitá v samote s umeleckým dielom. Naproti tomu pri všetkom, čo nazývame úžitkovým umením a čo sa na základe svojho spotrebiteľského charakteru obracia na množstvo rozmanitých ľudí, vyžadujeme všeobecné a typické stvárnenie. Nemá sa vyjadriť iba ľudská duša zameraná na jedinečnosť, ale široké historicky alebo spoločensky dimenzované myslenie či pocit umožňujúci zaradenie diela do životných systémov mnohých indivíduí. Umelecké dielo je niečím pre seba, artefakt umeleckého remesla je niečím pre nás. Zmyslom umeleckého diela je vyhrotená orientácia na singulárne centrum, zmyslom umeleckých remesiel je široké zameranie na všeobecnú prístupnosť a praktické uznanie. Je obrovským omylom, ak sa nazdávame, že šperk musí byť individuálnym umeleckým dielom, pretože vraj zakaždým skrášľuje indivíduum. Práve naopak, keďže šperk slúži indivíduu, nemôže sám mať individuálnu povahu – podobne ako nemôže byť individuálnym umeleckým dielom nábytok, ktorý používame na sedenie, alebo príbor, s ktorým narábame pri jedení. Na rozdiel od umeleckého diela, ktoré sa vôbec nestáva súčasťou iného života, ale je sebestačným svetom, musí všetko, čo zapĺňa ľudský životný priestor, obklopovať človeka v podobe ustavične sa rozširujúcich koncentrických sfér smerujúcich k nemu alebo od neho. Toto “rozpúšťanie” indivídua inak tendujúceho k vyostrovaniu, teda zovšeobecňovanie mimo osobnej jedinečnosti, v ktorom treba hľadať základ a sféru vyžarovania indivídua alebo ponorenie sa do širokého toku života – to je podstata štylizácie; z tušenia týchto súvislostí vyplynulo, že sa šperky zakaždým vytvárali ako relatívne prísne štylizované. Ak čudesným dielam, ktoré vytvoril Lalique, dnes vyčítame, že sa nehodia na skutočné použitie, hlbším dôvodom tohto úsudku je práve skutočnosť, že ide o individuálne umelecké produkty, ktoré sa už nedajú priradiť k nijakému indivíduu, pretože s ním nevytvárajú nijaký systém, nijakú jednotu; lebo iba z organickej prepojenosti medzi osobným a všeobecným, medzi centrom a perifériou môže vyrásť takáto celistvosť, kým šperky, čo vytvoril Lalique, sú svojím jedinečným charakterom priamym opakom štylizácie. Keďže umelec do týchto šperkov investoval svoju dušu so všetkou impulzívnosťou a bizarnosťou, s celým nadšením a extravagantnosťou, nehodia sa na zdobenie iného, lebo sa dostávajú do neprimeranej konkurencie s jeho individualitou, narušujú jemný vzťah medzi patričnosťou a nepatričnosťou, teda vzťah, ktorý utvára psychologickú povaha šperku.

Príves s ammolitom a briliantom – Zlatníctvo BERYL

Okrem formálnej štylizovanosti šperku je materiálnym vyjadrením jeho spoločenského účelu lesk, prostredníctvom ktorého sa nositeľ šperku ocitá vo sfére vyžarovania lákajúceho každé oko, každého človeka, čo sa nachádza nablízku. Polomery týchto kruhov vyznačujú odstup, ktorý šperk vytvára medzi ľuďmi – mám čosi, čo ty nemáš. Na druhej strane však tieto danosti nielen vyzývajú druhých k účasti, ale priamo vyžarujú smerom k nim, existujú vlastne iba pre druhých. Hmotná stránka šperku vyjadruje zároveň odstup i zhovievavosť. Preto sa zvlášť hodí na manifestovanie márnivosti, ktorá potrebuje druhého, aby ním mohla opovrhovať. V tom je hlboký rozdiel medzi márnivosťou a namyslenou pýchou – lebo pýcha, ktorej sebavedomie spočíva skutočne iba v nej samej, obyčajne šperkom pohŕda. K tomuto treba pripočítať význam “pravého”, nefalšovaného materiálu. Dráždivosť “pravého” spočíva v tom, že je čímsi viac, ako sa bezprostredne javí. Presahuje javovú vonkajšiu podobu, ktorá sa nemusí dať rozoznať od falzifikátu. No na rozdiel od falzifikátu nie je čímsi izolovaným, ale má korene a pôdu mimo svojej javovej podoby, kým nepravé je iba tým, čo na ňom momentálne vidíme. “Pravý” človek je ten, na ktorého sa môžeme spoľahnúť, aj keď ho nemáme práve na očiach. Toto “viac ako jav” vytvára hodnotu šperku, lebo je ukryté pred zrakom, je čímsi, čo je na rozdiel od najšikovnejšieho falzifikátu navyše. A keďže je táto hodnota zakaždým uskutočniteľná, všetci ju uznávajú a vyznačuje sa relatívnou nadčasovosťou, tým sa šperk ocitá v nenáhodných a nadosobných hodnotových súvislostiach. Nepravý šperk je iba tým, čo momentálne poskytuje svojmu nositeľovi, pravý šperk ho však svojou hodnotou prekračuje, korení v hodnotových názoroch celého spoločenského okruhu a v ňom sa rozvetvuje. Výrazná dráždivosť, ktorú poskytuje svojmu nositeľovi, sa preto živí z tejto nadosobnej pôdy. Estetická hodnota šperku, ktorá je aj hodnotou “pre iných”, sa svojou pravosťou stáva symbolom všeobecného oceňovania a všeobecnej príslušnosti k určitému sociálnemu hodnotovému systému.

V stredovekom Francúzsku platilo istý čas nariadenie, podľa ktorého bolo nosenie zlatého šperku zakázané všetkým, čo nedosahovali určitý rang.

Ručne vyrezávaný náramok – Zlatníctvo BERYL

Neviditeľne tu pôsobila kombinácia, ktorá je podstatou každého šperku – že ho ako v ohnisku šošovky sprevádza sociologické a estetické prízvukovanie osobnosti, že tu ako príčina a následok spolupôsobí tak “byť pre seba”, ako aj “byť pre iných”. Lenže estetické zvýrazňovanie, právo dráždivosti a páčenia sa, môže siahať iba tak ďaleko, ako je to vymedzené sférou sociálneho významu jednotlivca. Šperk práve týmto pridáva k dráždivosti, ktorú krášlenie znamená pre individualitu, navyše aj spoločenskú dráždivosť spočívajúcu v tom, že jednotlivec je “ozdobený” ako reprezentant určitej skupiny a celého jej postavenia. V tom istom vyžarovaní vychádzajúcom z indivídua a spôsobujúcom rozšírenie sféry dojmového vnímania jeho osobnosti spočíva tiež – šperkom symbolizovaný – význam príslušnosti k určitému stavu. Šperk sa tu prejavuje ako prostriedok, ktorý môže do názornej osobnej povznesenosti transformovať sociálnu silu alebo dôstojnosť.

Ak vezmeme do úvahy, že sa súkromné vlastníctvo žien primitívnych národov, vznikajúce spravidla neskoršie ako vlastníctvo mužov, spočiatku často výlučne orientuje na šperky, uvedomíme si, že sa centripetálna a centrifugálna tendencia šperku napokon spájajú do zvláštneho tvaru. Osobný majetok mužov sa zvyčajne začína vlastnením zbraní, čím sa prejavuje aktívnejšia, agresívnejšia povaha muža, ktorý rozširuje svoju personálnu sféru bez toho, že by čakal na vôľu ostatných. Pre pasívnejšiu ženskú povahu je tento – pri všetkej rozdielnosti formálne rovnaký – efekt závislý od dobrej vôle iných. Každé vlastníctvo je rozšírením osobnosti, mojím vlastníctvom je to, čo podlieha mojej vôli, t. z. vyjadruje a navonok uskutočňuje moje ja. Najskôr a najúplnejšie sa to týka nášho tela, a preto je telo naším najprvším a bezpodmienečným vlastníctvom. Ak máme telo vyšperkované, vlastníme viac. Ak disponujeme vyzdobeným telom, sme takpovediac pánmi nad čímsi väčším a vznešenejším. Takže má hlboký význam, ak sa práve šperk stáva zvláštnym majetkom, pretože vedie k rozšíreniu nášho ja, vytvára okolo nás rozpínajúce sa pole, ktoré vypĺňame svojou osobnosťou a ktoré pozostáva z pozornosti nášho okolia vyznačujúcej sa tým, že sa páčime. Toto okolie sa nevšímavo správa voči iným, neskrášleným a nerozpínavým jednotlivcom. V primitívnych spoločenstvách sa stáva najdôležitejším vlastníctvom žien práve to, čo na základe svojej povahy existuje pre všetkých a len prostredníctvom uznania druhých sa vracia späť k svojmu nositeľovi. Takto šperk napomáha ohodnoteniu jednotlivca a stupňuje význam jeho ja, v čom sa prejavuje jeho základný princíp. Na veľké súzvučiace a tiež protirečivé úsilia jednotlivcovej duše i pospolitosti (povznesenie seba tým, že jestvujeme pre iných, a povznesenie existencie iných tak, že sa sami akcentujeme a rozširujeme) vytvoril šperk jedinečnú vlastnú syntézu v estetickej forme. Tým, že sa táto forma sama situuje nad protirečeniami ľudských úsilí, nachádzajú tieto úsilia v šperku nielen paralelnosť, ktorá nepôsobí voči nim rušivo, ale aj interaktivitu, ktorá vyrastá nad ich javovou rozpornosťou ako tušenie a záloha ich hlbšej metafyzickej jednoty .

Z nemeckého originálu Psychologie des Schmuckes (1908) in: Georg Simmel: Schriften zur Soziologie Herausgegeben von Heinz-Jürgen Dahme und Otthein Rammstedt suhrkamp taschenbuch wissenschaft Suhrkamp Verlag Frankfurt am Main 1983

Georg Simmel

Autor patril medzi zakladateľov sociológie

Zdroj: Foŕum otvorenej spoločnosti 06/2001- Mesačník o politike, umení a kultúre

zlatnik@zlatnik.sk

Comments

comments