Predstavujeme AMMOLIT
Príbeh ammolitu začína pred viac ako 65 miliónmi rokov, keď kroky dinosaurov rozochvievali zem, pterosauri boli pánmi oblohy a oceány boli plné rôznych foriem života. V tejto dobe bola Severná Amerika pokrytá plytkým teplým morom nazývaným Bearpow, ktorého brehy susedili s pohorím Skalistých hôr v juhovýchodnej časti dnešnej provincie Alberta.
V tomto mori žilo mnoho rozmanitých živočíchov, buď celkom neškodných, alebo také monštrá, ako predchodcovia dnešných žralokov. Tu sa tiež objavili Ammoniti, vzdialení predchodcovia dnešných hlavonožcov (chobotníc, sépií atď.).
Ammoniti (druhy Placenticeras mekki a vzácnejší Placenticeras intercalare) boli hlavonožcami s pevnou zakrútenou ulitou, rozdelenou na komôrky, ktoré boli vyplnené plynom. K pohybu využívali prúd vody vypudzovaný vlastným telom, tak ako to robia chobotnice. V nebezpečí potom do tohto prúdu vypúšťali farbivo, ktoré im malo uľahčiť únik. Týchto vlastností potom naplno využívali pri úniku pred svojimi nepriateľmi mosasaurmi, alebo inými predátormi, pre ktorých boli veľkými pochúťkami.
Prázdne ulity ammonitov klesli do bahna bohatého na minerály, v ktorom skameneli. Pôsobením rôznych minerálov ulity získali dúhovo hrajúce farby. Tak vznikol organický drahokam nazývaný Ammolit. V roku 1981 Medzinárodná komisia farebných kameňov uznala ammolit ako organický drahokam. Len päť zo sto nájdených ammolitov je vhodných na spracovanie ako šperk. Tým sa teda stáva ammolit jedným z najvzácnejších drahokamov sveta.
Pôvod krásnych farieb týchto schránok je veľmi zaujímavý. Schránky sú tvorené okrem malého množstva organickej látky konchiolinu hlavne minerálom aragonitom, čo je karbonát vápniku. V profilu majú tieto schránky tri vrstvy, pričom hornú a spodnú vrstvu tvoria stĺpovité mikrokryštály aragonitu. Omnoho silnejšia stredná vrstva je tvorená aragonitom vo forme prekrývajúcich sa doštičiek, spojených konchiolinom ako tehly maltou. Hrúbka doštičiek je zhodná s vlnovou dĺžkou viditeľného svetla, takže ohybom svetelných lúčov vznikajú dúhové farby. Pri pohybu svetla voči kameňu dochádza k zmene farieb. Je to rovnaký efekt aký sa vyskytuje na omnoho známejšom opále, kde miesto doštičkových mikrokryštálikov aragonitu sú jeho príčinou guličky kyseliny kremičitej o priemeru odpovedajúceho vlnovej dĺžke svetla.
Prečo ale tieto krásne farby majú len kanadské ammolity, keď ide o celkom bežnú fosíliu? Za tie desiatky milióny rokov sa aragonit, ktorý je málo stabilný, premenil takmer vždy na stabilnú modifikáciu karbonátu vápniku, minerál kalcit. Ten má inú štruktúru i veľkosť kryštálov a k ohybu svetla na ňom nemôže dochádzať. Nevysvetleným ale zostáva, prečo práve aragoni na niektorých ammonitoch z jedinej kanadskej lokality zostal nezmenený a ukazuje nám nádhernú hru farieb, ktorá bola pôvodne asi typická aj pre ammonity z iných miest.
História využitia kanadských ammolitov siaha do roku 1917, keď boli prvýkrát opísané. Prvé pokusy o využitie šperku sú však známe až z roku 1969 a úspešná ťažba prebieha od osemdesiatich rokov vďaka spoločnosti Korite. Preto sa tiež týmto kameňom niekedy hovorí korit.
Prívesok – zlato 585/1000 + Ammolit – Zlatníctvo BERYL, Košice
Pri ťažbe sú vrstvy obsahujúci ammolity odkryté bagrom a potom opatrne vyberané jednotlivé kusy. Len malá časť z nich má kvalitné farby. Vybrané kusy sú potom rezané na kúsky a podľa hrúbky farebnej vrstvy sú delené na dve skupiny podobne ako opály. Tie silnejšie sú brúsené do kabošona a ponechané v pôvodnom stave, alebo stabilizované látkou, ktorá ich spevňuje. Slabšie, ktoré by sa ľahko zlomili, slúžia k výrobe tripletov. Sú vyleštené s kúskom podložnej vrstvy a na ich povrch je nalepená doštička kremeňa alebo syntetického spinelu, ktorá chráni povrch proti poškrabaniu. Podľa kvality sa ammolity delia na A a B, len najkvalitnejšie neupravované kamene sú označované AA.
Prívesok – zlato 585/1000 + Ammolit + Briliant – Zlatníctvo BERYL, Košice
Ako už bolo povedané, hotové brúsené kamene alebo triplety sú označované obchodným názvom ammolit alebo korit. Ich najbežnejšími farbami sú červená, oranžová, žltá a zelená, naopak len vzácne sa vyskytuje farba modrá a fialová. Povrch je rozdelený na drobné segmenty, ktoré sú od seba oddelené tmavšou vrstvičkou mladšieho aragonitu. Index lomu ammolitu je 1.520 – 1.655, dvojlom 0.150 a hustota 2.67 – 2.85 g/cm3. V UV-žiarení majú ammolity jasne žltú farbu. Nevýhodou pre šperkárske využitie je len nižšia tvrdosť (4 v Mohsovej stupnici), rovnaká ako u perál a len o málo nižšia ako u opálu, takže pri manipulácii s ammolitom je nutná rovnaká opatrnosť ako u perál alebo opálov.
Za informácie a spoluprácu ďakujeme Zlatníctvu Jan Hora – www.janhora.cz.
