Nový diamantový výbrus
Shlomo Cohen, vedúci izraelský dizajnér diamantových výbrusov, ktorý bol v roku 1982 dotovaný vývojom výbrusu diamantu Princess Cut, uviedol „Vinciho Diamant“ – 62 fazetový „pentagram“ výbrus (štandard 57 faziet) . Tento výbrus zahŕňa presné pomery duchovného pomeru – matematického vzťahu popularizovaného v knihe spisovateľa Dana Browna -Da Vinciho kód.
„Od roku 2001 som študoval geometrické možnosti ponúkané Zlatým rezom, čo bolo skôr ako zmienka v knihe Dana Browna“.
Nový výbrus – 62 faziet
Zdroj a foto: IDEX Staff Reporter
Štandardný – 57 fazetový výbrus
A čo je vlastne Zlatý rez? Je to rozdelenie danej úsečky na dve časti tak, aby sa pomer menšej časti a väčšej časti úsečky rovnal pomeru väčšej časti a celej úsečky. Zlatý rez je princíp, v ktorom sa prejavuje spôsob členenia, rozdelenia, proporcionalita tvaru, plochy, úsečky, ľudského tela. V prírode sa zlatý rez viaže na princíp rastu.
Kombinácia všetkých troch je základom všetkého čo je perfektne proporcionálne. Príklady použitia týchto ideálnych proporcií je chrám Pantheon v Atenách, alebo Mayský chrám slnka.
Chrám Pantheon v Atenách
Foto: culture
Mayský chrám slnka v Teotihuacan
Foto: Richard Seaman
Výbrus “Vinciho Diamant“ bol zatiaľ patentovaný v Japonsku, Izraeli, Belgicku a v USA.
Pre tých, ktorí ešte nečítali knihu od Dana Browna – Da Vinciho kód, sme z tejto knihy vybrali tú časť, kde autor podrobne vysvetľuje problematiku zlatého rezu.
Schádzal po schodoch a začínal si uvedomovať, že Sauniérove odkazy sú navzájom prepojené väčšmi, než si myslel. Da Vinci… Fibonacciho postupnosť… pentagram.
Bolo to na neuverenie, ale všetky tieto veci spájal jediný pojem, ktorý bol pre dejiny umenia taký dôležitý, že Langdon na túto tému niekoľkokrát prednášal.
PHI. Odrazu si spomenul, ako raz na Harvarde prednášal na tému Symbolika v umení a na tabuľu napísal svoje obľúbené číslo. 1,618
Obrátil sa k davu dychtivých študentov. „Vie niekto, aké je to číslo?” Vzadu zodvihol ruku dlhonohý študent, ktorý sa špecializoval na matematiku. „Je to Číslo PHI.” Vyslovil ho fí. „Výborne, Stettner,” povedal Langdon. „S číslom PHI sa stretávame všetci.” „Neslobodno si ho mýliť s PI,” doložil Stettner s úškrnom. „Ako vravievame my matematici; PHI je o jedno H lepšie od PÍ!” Langdon sa zasmial, no zdalo sa, že nik iný vtip nepochopil. Stettner si sadol.
„Číslo PHI,” pokračoval Langdon, „jedna celá šesťstoosemnásť tisícin, je veľmi dôležité číslo v umení. Vie mi niekto povedať prečo?”
„Lebo je také pekné?” pokúsil sa znovu rozosmiať študentov Stettner. Všetci sa zasmiali. „Správne,” povedal Langdon, „Stettner má opäť pravdu. PHI sa vo všeobecnosti považuje za najkrajšie číslo vo vesmíre.”
Smiech stíchol a Stettner vychutnával svoj triumf. Kým Langdon púšťal premietačku, vysvetľoval, že číslo PHI bolo odvodené z Fibonacciho postupnosti – slávnej nielen preto, že súčet dvoch susediacich čísel sa rovnal nasledujúcemu číslu, ale aj preto, že kvocient dvoch susediacich čísel sa prekvapujúco rovnal približne číslu 1,618, teda PHI!
Napriek zdanlivo mystickému matematickému pôvodu čísla PHI, vysvetľoval Langdon, najohromujúcejšou vlastnosťou tohto čísla je, že predstavuje základný stavebný kameň v prírode. Rozmerové vlastnosti rastlín, zvierat, ba aj ľudí sa so záhadnou presnosťou pridŕžajú pomeru PHI k l. „To, že je PHI v prírode všadeprítomné,” povedal Langdon a zhasol svetlo, „vylučuje náhodu, a preto sa staroveké národy nazdávali, že číslo PHI predurčil Tvorca vesmíru. Prví vedci vyhlásili Číslo jedna celá šesťstoosemnást' tisícin za zlatý rez.”
„Prepáčte,” ozvalo sa dievča v prvom rade, „ja som biologička a s týmto zlatým rezom som sa v prírode nikde nestretla.” „Nie?” zoširoka sa usmial Langdon. „Ani keď ste skúmali vzťah medzi včelami a trúdmi?”
„Nie. Včiel je vždy viac ako trúdov.” „Presne tak. A vedeli ste, že keď vydelíte počet ktorýchkoľvek včiel počtom ktorýchkoľvek trúdov na svete, dostanete vždy to isté číslo?” „Skutočne?” „Veruže hej. PHI.” Dievča zhíklo. „Vylúčené!” „Vylúčené?” zakontroval Langdon s úsmevom a na premietacom plátne sa objavila špirálovitá lastúra. „Viete, čo je toto?” „To je lodenka,” odvetila biologička. „Hlavonožcový mäkkýš, ktorý pumpuje do svojej uzavretej ulity plyn, aby vyrovnal vztlak.” „Správne. A viete, v akom pomere je priemer každej jednej špirály voči priemeru nasledujúcej Špirály?” Dievča neisto kĺzalo pohľadom po špirálach mäkkýšovej ulity. „PHI,” odpovedal si Langdon. „Zlatý rez. Jedna celá šesťstoosemnást' tisícin.” Dievča bolo ohúrené. Langdon ukázal ďalší obrázok – detailný záber na hlavu slnečnice. „Semená slnečnice rastú v protichodných špirálach. Viete, v akom pomere je priemer každej jednej špirály voči priemeru nasledujúcej špirály?” „PHI?” odvetili všetci ako jeden. „Bingo.
” Na plátne sa začali objavovať obrázky v rýchlom slede – borovicové šišky, listy na stonkách rastlín, bunkové delenie hmyzu – a na všetkých sa prejavoval rovnaký zákon zlatého rezu. „To je úžasné!” vykríkol ktosi. „Hej,” ozval sa iný, „ale ako to súvisí s umením?”
„Aha!” spomenul si Langdon. „Dobre, že ste mi to pripomenuli.” Ukázal ďalší obrázok – bledý, zažltnutý pergamen so slávnou da Vinciho kresbou nahého muža – Vitruviovho muža – pomenovanej podľa Marca Vitruvia, vynikajúceho rímskeho architekta, ktorý chválil zlatý rez vo svojom diele De architectura.
„Nikto neporozumel božskej stavbe ľudského tela lepšie než Leonardo da Vinci. V snahe zmerať presný pomer ľudských kostí exhumoval mŕtvoly. Ako prvý dokázal, že ľudské telo je doslova stvorené zo stavebných kameňov, ktorých vzájomný pomer sa vždy rovná PHI.”
Študenti sa naňho pochybovačne pozreli. „Neveríte?” spýtal sa Langdon. „Keď sa pôjdete najbližšie sprchovať, vezmite si so sebou meter.” Niekoľko študentov, ktorí sa venovali futbalu, sa rozrehotalo. „A nielen športovci', pokračoval Langdon, „ale všetci. Chlapci i dievčatá. Skúste to. Zmerajte si vzdialenosť od temena hlavy po zem. Potom ju vydeľte vzdialenosťou od pupku po zem. Môžete trikrát hádať, aké číslo vám vyjde.” „Hádam len nie PHI!” vykríkol neveriacky jeden zo športovcov. „Presne tak,” odvetil Langdon. „Jedna celá šesťstoosemnásť tisícin. Mám vám dať ešte jeden príklad? Zmerajte si vzdialenosť od pleca po končeky prstov na rukách a vydeľte ju vzdialenosťou od lakťa po končeky tých istých prstov. PHI. Mám pokračovať? Vydeľte vzdialenosť od bokov po zem vzdialenosťou od kolien po zem. Zase PHI. Nech meriate, ako meriate, vždy dostanete PHI. Priatelia, my všetci prestavujeme živý hold, ktorý vzdávame zlatému rezu.” Langdon aj potme videl, akí sú všetci ohúrení. Pocítil dôverne známe teplo, ktoré sa mu rozlievalo po tele. Kvôli tomu učil. „Priatelia, ako vidíte, chaos, ktorý naoko vládne svetu, má svoj pevný poriadok. Keď staroveké národy objavili číslo PHI, boli presvedčené, že objavili stavebný kameň, ktorým Boh stvoril svet, a preto uctievali Prírodu. A je to celkom pochopiteľné. V prírode vidieť Božiu ruku na každom kroku a aj dnes existujú pohanské náboženstvá, ktoré uctievajú Matku Zem. Mnohí z nás oslavujeme prírodu rovnako ako kedysi pohania a ani o tom nevieme. Dobrým príkladom je prvý máj, sviatok jari… keď sa zem znovu prebúdza k životu, aby nás obdarovala svojím bohatstvom. Tajomné čaro prítomné v zlatom reze bolo vpísané na začiatku všetkých čias. Človek jednoducho tancuje, ako píska Príroda, a pretože umenie je pokusom človeka napodobniť krásu Tvorcovho diela, iste budete súhlasiť, že počas tohto semestra by sme našli množstvo príkladov na zlatý rez v umení.”
Nasledujúcu polhodinu im Langdon ukazoval diela Michelangela, Albrechta Dürera, da Vinciho a mnohých ďalších umelcov, ktorí sa pri komponovaní svojich diel zámerne a prísne pridŕžali zlatého rezu. Langdon odhalil PHI pri architektonických rozmeroch gréckeho Parthenónu, egyptských pyramíd, ba aj budovy OSN v New Yorku. PHI sa objavilo v štruktúre Mozartových sonát, Beethovenovej Piatej symfónie i v dielach Bartóka, Debussyho a Schuberta. Langdon im povedal, že číslo PHI použil dokonca aj Stradivarius, keď chcel vypočítať, kam presne má na svojich slávnych husliach umiestniť otvor v tvare f.
„Na záver sa vráťme k symbolom,” povedal Langdon a prešiel k tabuli. Nakreslil päť navzájom sa pretínajúcich čiar, ktoré tvorili päťcípu hviezdu. „Tento symbol je jedným z najvýznamnejších znakov, s ktorým sa stretnete v tomto semestri. Formálne je známy ako pentagram alebo pavúčia noha, ako ho nazývali staroveké národy, a mnohé národy ho považujú za božský alebo magický. Vie mi niekto povedať, prečo je to tak?”
Matematik Stettner zodvihol ruku. „Lebo ak nakreslíme pentagram, čiary sa automaticky rozdelia na jednotlivé Časti podľa zlatého rezu.” Langdon obdivne prikývol. „Výborne. Áno, pomer všetkých úsečiek v pentagrame sa rovná PHI, a preto je tento symbol najdokonalejším výrazom zlatého rezu. Ž tohto dôvodu bola päťcípa hviezda odjakživa symbolom krásy a dokonalosti a spájala sa s bohyňou a posvätným ženstvom.” Dievčatá v triede sa rozžiarili.
