Po troch článkoch o histórii hodinárskych firiem Jacobs & Co, Jorg Hysek a Technomarine Vám prinášame ďalší článok, tentoraz o histórii svetoznámej japonskej firmy SEIKO.

Po otvorení Japonska v roku 1854 a po prijatí západného časového systému založeného na pohybe Slnka v roku 1872 vznikol veľký dopyt po európskych a amerických hodinkách – dopyt, ktorý japonskí tradiční hodinári nemohli uspokojiť. Jedným z pionierov, ktorý rozpoznal túto podnikateľskú príležitosť, bol Kintaro Hattori.

Kintaro Hattori

Montáž vreckových hodiniek vo firme Seikosha v roku 1903.

Prvé hodiny

1. septembra 1877 založil Kintaro Hattori v tokijskej štvrti Ginza pod názvom Hattori dielňu na opravy hodín. O štyri roky neskôr založil novú spoločnosť K. Hattori zaoberajúcou sa dovozom a predajom hodín. V roku 1892 dovolil úspešný podnik Kintarovi investovať do vlastnej hodinárskej výroby. Cestu od opravára k výrobcovi urazil za 15 rokov. Osem týždňov potom, keď svoju výrobnú spoločnosť Seikosha nasťahoval do bývalej sklárskej továrne v Ishiwara-cho, bolo vyrobených prvých 12 prototypov hodín. Prvá továreň zamestnávala len 15 zamestnancov a takmer všetky súčiastky sa dovážali. Prvá továreň Seikosha dokonca nemala ani parnú energiu – robotníci museli otáčať kolesom na výrobu energie. Bola to vo všetkých ohľadoch primitívna továreň, ale začali sa tu formovať všetky Kintarove sny a továreň Seikosha začala expandovať. Kintara si uvedomil , že musí vyrábať vlastné súčiastky a že musí zakúpiť a vybudovať stroje na ich výrobu. Jeho cieľom bola technologická sebestačnosť, aby mohol vyrábať lepšie hodiny než jeho konkurenti. Kintaro Hattori bol odhodlaný stáť sa novátorom v obore.

Time Keeper boli prvé vreckové hodinky vyrobené firmou Seikosha v roku 1895.

Od hodín k hodinkám

Výroba hodín sa dramaticky rozrastala. V roku 1893 bolo vyrobených 23 700 kusov. O tri roky pozdejšie, v roku 1896, už bola výroba štyri krát väčšia a dosiahla objemu 100 000. Len o niekoľko mesiacov po spustení výroby zamerali Kintaro Hattori a jeho hlavný mechanik Tsuruhiko Yoshikawa svoju pozornosť na ďalšiu náročnú úlohu. Európske a americké firmy už vyrábali vreckové hodinky a K. Hatori sa rozhodol, že bude prvým hodinárom v Japonsku, ktorý urobí tento krok vpred. Tohto cieľa dosiahol už za dva roky. V roku 1895 sa na trhu objavili prvé japonské vreckové hodinky 22 Ligne Time Keeper a K. Hattori založil svoju reputáciu inovácie. Kintarove odhodlanie a túžba „byť prvý“ ho viedli ku skúmaniu zahraničných trhov a k dvom zahraničným cestám. V roku 1889 a 1906 navštívil Európu i Ameriku. Behom týchto ciest získala jeho podnikateľská vízia konečnú podobu. Zistil, že, aby mohol úspešne konkurovať európskym a americkým výrobcom, bude si musieť navrhovať a vyrábať všetky súčiastky vo vlastnej firme a eliminovať závislosť na vonkajších dodávkach. Uvedomil si tiež, že výrobkom budúcnosti sú náramkové hodinky a že, aby ich mohol vyrábať, bude si musieť vyrobiť vlastné obrábacie stroje. Kintarov najstarší syn pozdejšie o prvých rokoch 20. storočia napísal: „ Najskôr začali vyrábať plátky, môstiky a ozubené kolieska a postupne sortiment výroby vlastných súčiastok rozširovali.“

A výsledok? Do roku 1910 továreň Seikosha vyrábala pružiny a do roku 1913 vlastné emailové číselníky. V tomto roku spoločnosť vyrobila prvé náramkové hodinky. Volali sa „Laurel“ a boli úplne prvým výrobkom spoločnosti Seikosha, ktoré obsahovali len vlastné súčiastky.

Budova K. Hattori v štvrti Ginza v roku 1895

Nepokojná doba 1914 až 1945

Uvedenie hodiniek Laurel na trh mohlo znamenať začiatok zlatej éry spoločnosti Seikosha, ale zasiahli do toho svetové udalosti. Keď vypukla Prvá svetová vojna, mnoho japonských spoločností prišlo o dodávky surovín a materiálu. Kintarova politika vlastnej výroby súčiastok chránila spoločnosť Seikosha pred úpadkom, ktorý postihol mnohé firmy. Osud bol ku spoločnosti Seikosha skutočne láskavý, pretože na základe objednávok z Francúzka, Británie a ďalších zemí sa výroba zvyšovala a spoločnosť prežila. V roku 1923 však osud spoločnosti zasadil ničivú ranu. Zemetrasenie zničilo obe továrne Seikosha i Hattori ústredie v Ginze a mnoho zamestnancov prišlo o život. Dalo by sa očakávať, že Kintaro, ktorému bolo teraz 60 rokov, sa pod touto ranou zrúti, avšak jeho energia nebola zďaleka vyčerpaná. Za niekoľko mesiacov bola výroba obnovená v upravených kasárňach a spoločnosť počas jedného roku dokázala vyrobiť celkom nové hodinky, prvý model značky Seiko. Spoločnosť tak prekonala dosiaľ najobťažnejšie obdobie. Do roku 1937 výroba nielen prekročila výrobu pred rokom 1923, ale dosiahla objemu 2.000.000, čo predstavovalo asi polovicu celého tohto odvetvia v Japonsku. Kintaro sa toho ale nedožil. Zomrel v roku 1934 vo veku 75 rokov. Jeho dvaja synovia, Genzo a Shoji, prevzali oprate a spoločnosť v 20. a 30. rokoch prosperovala bez ohľadu na obtiažnu medzinárodnú hospodársku situáciu. V roku 1927 vyrobila Seikosha svoje prvé dámske náramkové hodinky, nahradila všetky stroje zničené v roku 1923, najmä strojmi vlastnej výroby, a v roku 1940 vyrobila prvé japonské hodinky s troma ručičkami. Kintarov filozofický odkaz inovácie a sebestačnosti nebol zabudnutý. Vypuknutie Druhej svetovej vojny však všetko ukončilo. Spoločnosť musela svoju výrobu zmeniť na vojenské zariadenia, bolo nedostatok surovín a vývoj hodiniek sa celkom zastavil. To horšie však malo prísť. 9. mája bola továreň na výrobu náramkových hodiniek Seikosha zničená bombardovaním.

Obdobie expanzie 1946 až 1965

Opätovné vybudovanie továrne Kameido, výrobných síl a zariadení pre výrobu hodiniek zabralo K. Hattori niekoľko rokov. Ale až na začiatku 50. rokov sa výroba skutočne inovačných a kvalitných výrobkov rozbehla naplno. Najprv s modelom Seiko Super a v roku 1956 s modelom Marvel, ktorý sa stal novým štandardom presnosti. V tejto dobe už obe továrne spoločnosti Seikosha, závod Kameido v Tokiu a závod Daini Shikosha Suwa, vyvíjali nové výrobky a ich vnútorná konkurencia pomohla posunúť kvalitu výrobkov Seiko na svetovú špičku. Tým boli vytvorené podmienky pre dosiahnutie najväčšieho úspechu – vyvinutie quartzových hodiniek.

Deň, ktorý zmenil históriu času

Po celé desaťročia to bol len sen, sen všetkých hodinárskych inžinierov po celom svete a sen, ktorý bol jednako tak prchavý, ako bol významný. Ako by mohol byť piezoelektrický jav skrotený pre vysoko presné meranie času? Od roku 1880, keď Pierre Curie objavil, že, keď určitými krištáľmi prechádza elektrický prúd, vibrujú veľmi stabilnou rýchlosťou, výrobcovia hodiniek si uvedomovali možnosť dosiahnutia novej úrovne presnosti, pokiaľ by bolo možné tohto javu využiť.

Značka Seiko zmenila históriu času, keď 25. decembra 1969 predala svetovo prvé quartzové hodinky Astron.

Prvé sľubné pokusy

Prvý človek, ktorý tento sen realizoval bol Warren Marrison, kanadský telekomunikačný inžinier pracujúci v laboratóriách spoločnosti Bell Telephone. Pri hľadaní spôsobov, ako udržať stabilné elektronické frekvencie, vytvoril v roku 1927 prvé hodinky na báze kryštálov. Jeho prevratný objav umožňoval novú úroveň presnosti merania času. Do roku 1940 boli quartzové hodiny používané v laboratóriách štandardného času po celom svete. Hodinárom zostávalo vyriešiť len dva problémy – zdali sa však neprekonateľné. Prvým bolo to, že hodiny pána Marrisona zaberali celú miestnosť, a druhým , že nikto nebol schopný vyrobiť batériu ani vzdialene dostatočne malú alebo silnú, ktorá by hodiny poháňala. Sen bol stále neuskutočniteľný.

V roku 1975 uviedla spoločnosť Seiko na trh svetovo prvé digitálne hodinky s chronografom, model 0634. Mohli zaznamenať čas na 1/10 sekundy a mali funkciu medzičasu. Mali tiež zabudované vnútorné osvetlenie, ktoré údaje v noci dostatočne osvetľovalo.

Honba za quartzom sa stupňuje

V 50. rokoch sa quartz stal stredom záujmu vývojových projektov hodinárskych spoločností po celom svete a rýchlosť vývoja sa zvyšovala. V roku 1958 predstavila spoločnosť Seikosha quartzové hodiny dostatočne malé a praktické pre použitie vysielacími stanicami a Suwa Seikosha slávila v roku 1964 úspech prevratným námorným chronometrom, ktorý bol prihlásený do súťaže chronometrov v Neuchatelu. V rovnakom roku sa rozbehla jeho výroba a bol použitý pri meraní času niektorých športových disciplín na Olympijských hrách v Tokiu v roku 1964. Tiež Švajčiarsko dosiahlo významných úspechov. V roku 1967 prihlásilo konzorcium spoločností quartzové hodiny do súťaže chronometrov a získalo tri prvé miesta. Preteky boli v plnom prúde.

Spoločnosť Seiko vyvinula prvý quartzový krištáľový chronometer pre observatórnu súťaž vo Švajčiarsku a potom ho zaviedla do výroby ako QC-951. Vo februári 1964 boli uvedené na trh a v tom istom roku boli používané k meraniu času niektorých športových disciplín na Olympijských hrách v Tokiu.

Zásadné rozhodnutie

Honbu za quartzom vyhral model Seiko Astron. Bol uvedený na trh na Boží hod vianočný v roku 1969 a zahrnoval v sebe 2 rozhodnutia, ktoré naveky ovplyvnili hodinársky priemysel. Prvým bolo použitie čipu CMOS – IC, ktorý sa v tej dobe zdal pomalší, ale spotreboval menej energie ako jeho konkurenti. Druhým bolo použitie kryštálu vyrezaného do tvaru otočnej vidlice na rozdiel od tvaru tyčinky. Ukázalo sa, že obe tieto riešenia Seiko sú lepšie, a dnes tieto systémy využívajú takmer všetky quartzové hodinky. Tieto rozhodnutia zo začiatku 60. tokov zaistila quartzovým hodinkám Seiko dlhodobý úspech.

Inovácia pokračuje

Hľadanie inovácie má svoje korene v túžbe Kintaro Hattoriho po dokonalosti vo všetkom, čo jeho spoločnosť robí. Od konštrukcie vlastných obrábacích strojov až po návrhy vlastných hodiniek. Toto hľadanie pokračuje i dnes a to na troch rovinách: kinetický, quartzový a perový pohon.

Pri dizajne mechanizmu kinetického chronografu predchádzala forma funkciu, aby bolo možné vytvoriť „štyri oči“.

Kinetická revolúcia

Keď bol quartz ešte mladší, snili inžinieri spoločnosti Seiko o hodinkách, ktoré by boli tak presné ako quartzové, ale nepotrebovali by batériu. V roku 1988 bol tento sen realizovaný v podobe modelu Kinetic a od predstavenia prvého kalibru Kinetic pribudlo niekoľko ďalších. Posledným z nich je 7L22 Kinetic Chronograf. Tento model je kombináciou najlepšieho merania času (presnosť +/- 15 sekúnd za mesiac) a tradičných prvkov výroby špičkových hodiniek – spätný nulovací mechanizmus so srdcovitou vačkou a plynulý, 1/5 sekundový pohyb ručičky chronografu.

Quartz: potenciál pre vyššiu funkčnosť

Od roku 1969 až dodnes poskytuje quartz spoločnosti Seiko silnú základňu pre mnoho druhov vysoko funkčných hodiniek – chronografy, budíky, digitálne zobrazenia a mnoho ďalších. Keď sa pozrieme do budúcnosti, existuje tam stále dostatočný potenciál, ktorého príkladom je kaliber večného kalendára, ktorý bol predstavený v roku 2000. Tento model je najlepším príkladom potenciálu quartzovej technológie: životnosť batérie 10 rokov, večný kalendár do roku 2100 a presnosť +/- 20 sekúnd ročne!

Mechanizmus modelu Spring Drive využíva jedinečné technológie

Pružinový pohon

V roku 1999 predstavila spoločnosť Seiko nové revolučné hodinky Spring Drive. Sú kombináciou toho najlepšieho z quartzovej technológie (presnosť a spoľahlivosť) s výhodami a krásou mechanizmu pružinového pohonu. Ich technológia je zdanlivo jednoduchá. Hlavná pružina poháňa ručičky, rovnako ako v automatických alebo mechanických hodinkách, ale v modelu Spring Drive tiež dodáva energiu rotoru, ktorý vyrába dostatok elektrického prúdu pre indukciu referenčného signálu z quartzového krištáľu. Integrovaný obvod počíta rozdiel medzi týmto signálom a rýchlosťou, s ktorou sa pružina odvíja, a túto rýchlosť reguluje. Výsledkom sú veľmi presné hodinky s plynulým pohybom sekundovej ručičky bez potreby vonkajšieho zdroja energie a takmer neobmedzenými možnosťami dizajnu.

Vo všetkých troch rovinách, kinetického, quartzového a pružinového pohonu pokračuje Seiko vo vývoji nových hodiniek, ktoré naplňujú víziu „inovácia a elegancia“.
Budúcnosť je len na začiatku.

zlatnik@zlatnik.sk

Zdroj a foto: SEIKO-Atro

Comments

comments