František Horniak – Ako sa rodí najkrajšia známka na svete
Tá nefungovala takmer šesť mesiacov. „Preto známku vydali až v roku 2003 a v januári 2004 putovala na súťaž WIPA. Vyhodnocovanie všetkých prihlásených exponátov trvá takmer rok a výsledky roku 2003 sa vyhlasovali len nedávno,“ vysvetľuje František Horniak. Tento výtvarník, rytec poštových známok a tvorca poštových pečiatok má za sebou vyše 1 000 príležitostných pečiatok a 140 známkových rytín.
Ryteckú dielňu Slovenskej pošty zalieva ostré denné svetlo. Okrem neho svieti aj stropné a prídavné stolové osvetlenie. Napriek tomu sa František Horniak pri svojej každodennej práci nezaobíde bez lupy. „Za týmto stolom pracujem už 24 rokov,“ hovorí. Jeho zahraničné úspechy svedčia o tom, že v známkovej tvorbe patrí Slovensko do svetovej špičky, a to vďaka rytým známkam.
Takto vyzerá líniová rozkresba.
Pod lupou
Absolvoval Strednú umeleckopriemyselnú školu pre spracovanie kovov v Kremnici, odbor plošné a plastické rytie kovov. Počas štyroch rokov mal možnosť zistiť, čo všetko s týmto zameraním súvisí. „Sú v ňom obsiahnuté bankovky, štátne ceniny, známky, pečiatky, ex librisy či ilustračné rytiny. Rytina je najstaršia, najťažšia a pre mňa najkrajšia grafická technika,“ vysvetľuje František Horniak. Ako čerstvý maturant začínal v Košiciach, neskôr prešiel do bratislavského reklamného podniku Erpo. Ocitol sa na oddelení, kde vznikali plakety, odznaky, medaily a vyznamenania. „Pri nástupe mi povedali, že veci, ktoré budem realizovať, si môžem aj navrhovať. Ostalo však len pri sľuboch, a tak som po dvoch rokoch odišiel.“ Jeho novým pôsobiskom sa stala rytecká dielňa Slovenskej pošty. Spočiatku tvoril príležitostné poštové pečiatky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou známok. „Na pošte som bol prvý profesionál. Dovtedy tam robili samoukovia, napríklad bývalí tlačiari. No boli to veľmi šikovní páni, čo-to ma podučili.“ Po šiestich mesiacoch vyryl svoju prvú príležitostnú pečiatku, neskôr ich začal aj navrhovať.
Známkam sa venuje od roku 1991. „Hoci som v minulosti vystavoval obrazy, rytectvo považujem za náročné a jedinečné. Nie je to monumentálne umenie, ale umenie miniatúr. Celé dni, týždne a mesiace pracujete pomocou lupy, výsledok však stojí za to.“ Známky, podobne ako mince, bankovky či iné štátne ceniny si objednáva konkrétne ministerstvo, v tomto prípade pôšt a telekomunikácií. Pri tejto inštitúcii pôsobia dve komisie. Jedna schvaľuje námety, druhá oslovuje konkrétnych autorov s ponukou na realizáciu. „Keď mám možnosť, volím si to, čo mi je tematicky blízke. Rád robím všetky emisie zo známkového plánu, no najviac ma láka emisia Umenie. Ide o viacfarebnú rytinu, ktorá ma fascinuje. Väčšinou sa snažím vyberať nie príliš monumentálne diela. Prepis obrazu, ktorý má šírku jeden meter, sa mi zdá lepší ako prepis trojmetrového.“
Najkrajšia známka na svete.
Stovky čiar
Preniesť akékoľvek umelecké dielo na známku vôbec nie je jednoduché. Pri prepise totiž dochádza k veľkej miniaturizácii, rytec preto musí mať presnú predstavu, ako to bude vyzerať po dvadsať- či tridsaťnásobnom zmenšení. Veľkú úlohu zohrávajú aj farby. „Treba sa pozerať, čo z diela sa dá použiť, a ako zjednodušiť niektoré prvky. Zvažujem nielen technickú, ale aj výtvarnú stránku. Okrem toho, maliar použil množstvo odtieňov, ja však musím vystačiť maximálne s piatimi farbami,“ vysvetľuje F. Horniak. Ocenená známka s olejomaľbou
L. Medňanského bola v tomto smere výnimkou. „Dlho som obraz študoval, kým som sa rozhodol, že použijem šesť farieb. Medňanského tvorbu som, samozrejme, poznal, a bol som presvedčený, že si zaslúži byť na známke. A hoci jeho obrazy sú roztrúsené po rôznych európskych galériách, tie najcennejšie sa nachádzajú práve na Slovensku, v Strážkach pri Kežmarku.“
Tak, ako ku každému vybranému dielu, aj k Medňanskému si rytec zabezpečil predlohu. „Po preštudovaní originálu ďalej pracujem podľa kvalitnej fotografie alebo diapozitívu. Prvou fázou samotnej realizácie je líniová rozkresba, čiže perokresba. Dielo treba rozkresliť do čiar a bodov tak, aby nevznikla žiadna plná plocha.“ Zjednodušene povedané, pomocou čiernej sa na bielu plochu umiestni škála všetkých farieb. Potom nasleduje prenesenie obrazu na oceľovú doštičku a rytie. Na to, aby mohla vzniknúť známka, treba rydlom a pod lupou vyryť stovky, niekedy až tisícky čiaročiek a bodov. Čiarku po čiarke, bod po bode. „Keď si takú doštičku pozriete pomocou lupy, na jedinom milimetri môžete rozoznať aj šesť samostatných čiar.“ Po vyrytí doštičky sa zhotoví autorský odtlačok. Rytec tak má šancu niektoré veci zlepšiť, prípadne doplniť farby a posúdiť výsledok svojej práce. Až potom nasleduje tlačenie známky v tlačiarni.
A koľko trvá celý proces tvorby? „Ťažko jednoznačne odpovedať,“ hovorí F. Horniak. „Medňanský mi zabral približne tri mesiace, samotná rozkresba si vyžiadala tri týždne. Keďže som použil šesť farieb, znamenalo to urobiť šesť samostatných doštičiek. Na každú z nich sa vyryla iná farba a pri sútlači vznikol obraz. Vždy sa začína najslabšou, napríklad žltou, končí sa najtmavšou. Najsvetlejšia však musí byť dostatočne výrazná, aby nezanikla. Zvládnuť túto stránku je asi najväčšie umenie. Na obraze vidím množstvo odtieňov, no k dispozícii mám päť farieb. Výsledný efekt vzniká bodkami, pre mňa sú to všetko čiary, body a ich kombinácie.“
Nástroje, ktoré F. Horniak používa pri práci.
Zlomená špička
Rytectvo vyžaduje nielen veľkú dávku trpezlivosti, ale aj obrovskú koncentráciu. Kým sa človek dostane do pracovnej pohody, musí sa rozkresliť. „Prvých 15-30 minút je neistých. Vtedy sa sústreďujem na menej náročné veci, napríklad voľné čiary. Portréty, najmä tvárovú časť, ryjem v čase najväčšej koncentrácie.“ Denne pracuje s prestávkami dvanásť až štrnásť hodín. V dielni sa venuje pečiatkam, doma, kde mu jedna izba slúži ako ateliér, známkam. Tie sú jeho povolaním aj koníčkom. Každá z nich vyžaduje iný prístup. Je rozdiel, či ide o prepis umeleckého diela, alebo portrét, dominantu mesta či prírodu. „Zistil som, že najťažšie sa robia portréty žijúcich osôb. Na to je najideálnejšia fotografia. Len čo do tohto procesu vstupuje výtvarník, hrozí, že sa výsledok posunie ďalej od reality.“ F. Horniak priznáva, že najviac mu vyhovuje, keď môže robiť podľa vlastných predstáv. „Pri spolupráci s autorom môj osobný vklad závisí od výtvarného návrhu. Ten je niekedy ako skica, no ak ho výtvarník detailne vypracuje, výsledkom musí byť absolútne faksimile.“
Keďže aj rytec je len človek, môže sa pomýliť. V lepšom prípade sa chyba dá napraviť či zamaskovať, v tom horšom vyjdú hodiny precíznej, trpezlivej práce nazmar: treba zobrať novú doštičku a začať úplne odznova. „Veľmi nebezpečné je, keď sa zlomí špička rydla. Ak sa to stane napríklad pri korune stromu, dá sa to zachrániť. No ak práve robím peru či zreničku oka na portréte, je to koniec, podobne ako keď spravím čiaru cez dve písmená.“ Preto sa rytcami stávajú ľudia až okolo tridsiatky. V tom veku už totiž presne vedia, čo je to rydlo a ako sa správa.
Vizitka
František Horniak sa narodil 16. júna 1956 v Žikave. Vyštudoval Strednú umeleckopriemyselnú školu pre spracovanie kovov v Kremnici. Známkovej tvorbe sa venuje od roku 1991. Je držiteľom viacerých domácich a medzinárodných cien. Prvé zahraničné ocenenie mu vyniesla známka 100 rokov volejbalu. Za známku Martin Benka: Krajina z Terchovej dostal na Slovensku päť cien vrátane Slovak Gold a v roku 2000 tretie miesto na Grand Prix de l’Exposition WIPA. Za známku Narodenie zo Spišskej Starej Vsi získal 2. miesto v súťaži o najkrajšiu známku Európy, ktorú vyhlasuje nemecký časopis Deutsche Briefmarken – Revue. V súťaži WIPA 2003 dostala známka Ladislav Medňanský: Potok za humnami, na brehu titul Najkrajšia známka na svete. Je autorom príležitostnej pečiatky venovanej pamiatke zosnulého Pápeža Jána Pavla II. Pečiatku včera vydala Slovenská pošta.
Marianna Hrabinská
Tento článok je uverejnený s láskavým povolením Marianny Hrabinskej, začo jej redakcia vyjadruje svoje poďakovanie.
